So súkromným vlastníctvom na večné časy. Naozaj to nejde inak? (Časť 1.)

Má človek-jednotlivec právo vlastniť rieku, pôdu či les, a zároveň vylúčiť z užívania ostatných? Dnes považujeme inštitúciu súkromného vlastníctva za niečo úplne samozrejmé. No nie vždy tomu tak bolo. Už od najstarších čias tu boli hlasy, ktoré upozorňovali na kontroverznosť konceptu súkromného vlastníctva krajiny. Tento článok však nebude len exotickým výletom do minulosti, ale prinesie i otázky a potenciálne odpovede na to, akým spôsobom môže byť koncept súkromného vlastníctva využívaný i zneužívaný v našom časopriestore. Snahou je tiež poukázať na to, že súkromné vlastníctvo nie je „jediný pravý vlastnícky režim“ a že sú tu aj iné cesty, chodníky a uličky.  

Dnes považujeme za samozrejmé a de facto prirodzené, že planéta je rozparcelovaná a  takmer každý piaď zeme má svojho zákonného vlastníka. No nie vždy tomu tak bolo.  Pre archaické lovecko- zberačské spoločnosti je koncept výlučného súkromného  vlastníctva krajiny len obťažne pochopiteľný. Platí to aj pre dnešné prírodné národy, ktoré krajinu nevnímajú ako svoje vlastníctvo a preto s ňou ani neobchodujú. Napríklad príslušníci kmeňa Inuitov spájajú svoj život s pôdou, a preto sa považujú skôr za jej súčasť než za jej vlastníkov. Pôdu nie je možné podľa nich degradovať na vlastníctvo jedného človeka, ani sa jej nie je možné zbaviť.

Prvé písomne zaznamenané názory na koncept súkromného vlastníctva nachádzame v starovekom Grécku. Podľa Platóna by všetky veci (vrátane prírody) mali byť v spoločnom vlastníctve, aby sa stali predmetom spoločného záujmu, nie predmetom závisti či rozbrojov v obci. Odlišný názor na vlastníctvo mal Platónov žiak Aristoteles, ktorý kritizoval Platónovu komunistickú spoločnosť založenú na spoločnom vlastníctve. Avšak aj Aristotelovi bola vzdialená predstava absolútnych vlastníckych práv, kde vlastník neberie do úvahy potreby ostatných.

Inštitucionalizovaná forma súkromného vlastníctva sa výraznejšie rozvíjala až v antickom Ríme.  Ani tu však nemohli byť všetky hmotné veci držané v súkromnom vlastníctve. Niektoré boli vylúčené zo súkromného vlastníctva (res extra commercium) a nebolo možné s nimi obchodovať. Patrili sem veci božského práva (chrámy a iné kultové miesta), veci patriace všetkým (napr. vzduch, tečúca voda, morský breh) a veci verejné (akvadukty, cesty a tak pod.).

Temný stredovek a osvietený novovek?

Stredovek priniesol určité zmeny nielen v spoločenskom, ale aj majetkovom usporiadaní. Hoci krajina v stredoveku patrila kráľovi a šľachte, roľníci a chudobní ľudia “vlastnili” rôzne práva na užívanie. V určených častiach roka mali právo pásť dobytok na kráľovských pastvinách či zbierať drevo v panských lesoch. Pre feudálne ponímanie vlastníckych vzťahov bol charakteristický tzv. sociálny prístup- vlastník musel brať do úvahy aj záujmy komunity. To je rozdiel oproti antickému Rímu s typickým tzv. mocenským prístupom, ktorý umožňoval vlastníkovi neobmedzene manipulovať s predmetom vlastníctva. Je na mieste dodať, že tento prístup k vlastníctvu je typický aj pre súčasnú Západnú civilizáciu.

Významný vplyv na legislatívne zmeny, ktoré posilnili pozíciu inštitúcie súkromného vlastníctva v Európe mal technologický vývoj v poľnohospodárstve, ktorý sa začal v Anglicku približne začiatkom 17. storočia. Imperatívy trhu narušili zvykové práva, v dôsledku čoho došlo k polarizácií anglickej vidieckej spoločnosti na veľkých pozemkových vlastníkov a stále zväčšujúcu sa nemajetnú masu. Podobný „spoločenský pokrok“ sa postupne udial aj v ďalších európskych krajinách, ktoré nastúpili na cestu industrializácie.

Kritika súkromného vlastníctva v 19. a 20. storočí

Ranný socialistický mysliteľ a „guru“ anarchistického hnutia Pierre-Joseph Proudhon sa preslávil svojim výrokom:  „vlastníctvo je krádež!“ Podľa neho, keďže človek nevytvoril krajinu, nemá ani právo privlastniť si ju. Jediným výhradným vlastníkom krajiny je Boh. Na druhej strane je podľa Proudhona potrebné regulovať prístup ku krajine a prírodným zdrojom.  Avšak nie kvôli zisku pár vybraných jedincov, ale v záujme všetkých ľudí.

Keď je reč o súkromnom vlastníctve, nemožno opomenúť komunistickú kritiku. Marx a Engels rezolútne odmietali súkromné vlastníctvo, pričom vychádzali z predpokladu, že na začiatku dejín ľudia nepoznali súkromné vlastníctvo pôdy. Podľa nich ide o znak modernej doby a vedľajší produkt kapitalistického spôsobu výroby. Razantný útok marxizmu však neviedol k opusteniu myšlienky o zásadne pozitívnej funkcii súkromného vlastníctva. Stále viac socialistov sa prikláňalo k tomu, že súkromné vlastníctvo môže byť využité k zlepšeniu postavenia chudobných. Odporúčali politické opatrenia k jeho redistribúcii prostredníctvom odborov, politických strán či parlamentu.

Súkromné vlastníctvo víťazí…alebo nie?

Od 80. rokov 20. storočia sa vo svete stále viac „privatizuje“ a tento proces sa deje pod vlajkou víťaznej ideológie – (neo)liberalizmu, ktorý sa zo svojho „posvätného stredu“ (Západu) šíri do celého sveta. Napriek nespornej dominancii súkromného vlastníctva kľúčovú rolu zohráva predovšetkým v krajinách globálneho Juhu komunitné vlastníctvo známe v anglofónnej akademickej a aktivistickej literatúre ako commons (občina). Podľa výskumu International Land Coalition je viac ako 2.5 miliardy ľudí závislých na prírodných ekosystémoch v režime commons. Tento údaj môže mnohých nezainteresovaných prekvapiť, pretože komunitné vlastníctvo de facto zmizlo z ekonomického i politického slovníka Západu. Mainstreamoví ekonómovia a politici sa nás totiž snažia presvedčiť, že jedinou alternatívou voči súkromnému vlastníctvu  je štátne (verejné) vlastníctvo.

Viacej sa dozviete nabudúce v druhej časti článku.

Budislav

Share on FacebookTweet about this on TwitterShare on Google+Print this pageEmail this to someone

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *