Cesta

Hľadá si chodec cestu, alebo cesta chodca? O čom tento výrok vlastne hovorí? Azda o slobodnej voľbe, ktorá je spochybňovaná. Uvedomil som si to nedávno cestou parkom, ktorá pozostávala z asfaltových chodníkov. Tie boli vybudované a vopred navrhnuté ako sieť na seba kolmých priamok. Zároveň bol park pretkaný cestičkami, ktoré ľudia vyšliapali pomimo týchto chodníkov. Väčšinou mali problém s akceptovaním ich na seba kolmej štruktúry, a tak vzniklo množstvo „neoficiálnych“ odbočiek a skratiek. Možno v tejto zvláštnosti vidieť lenivosť a aroganciu ponáhľajúcich sa ľudí, ktorí nerešpektujú chodníky, ktoré boli vybudované. Vidím v tom ale aj rozporuplnosť dvoch svetov, dvoch prístupov. Jeden je svet racionality, plánovania a poriadku, ten druhý je svet intuície, spontánnosti a chaosu. Bez ohľadu na to, či bol asfaltový chodník vybudovaný s dobrým zámerom, je voči slobodnému pohybu akýmsi totalitným systémom, ktorý neznáša odchýlky. Vyšliapané cestičky nám odhaľujú nedostatky totalitného systému, ktorý zväzuje a je opäť len ľudským výtvorom, ktorý ostatným predpisuje pravidlá. Tieto pravidlá však nie sú univerzálne a ani prirodzené pre každého rovnako. Na druhej strane poskytujú tieto chodníky istú formu bezpečia a ochrany. Keď prší, je pohodlnejšie sa pohybovať po chodníku než predierať cez kríky alebo zabárať sa v bahne. O žiadnom prístupe nemožno hovoriť ako o úplne dobrom či zlom. Našiel som v nich dva svety, ktoré proti sebe dlho stáli a i keď sú na myšlienkovej úrovni dávno prekonané, stále ich žijeme.

Človek, ktorý sa riadi vybudovanými chodníkmi, akoby sám mal len málo slobodnej voľby. Pohybuje sa v pred- písaných sieťach, kde si sama cesta akoby volí chodca. Chodec si to ale pritom málo uvedomuje, pretože vidí svet možností poskytnutý rôznymi križovatkami, odbočkami, či slepými uličkami. Nevidí však to, že pozerá na svet ako sieť vystavaných ciest a vopred určených možností. Akoby sa kdesi skrýval stále prítomný policajt pripravený udeliť pokutu, tak premýšľa tento človek. I keď tam práve žiadny policajt nie je. Je to podobné ako väzenská výchova v zariadení s priehľadnými stenami. Jej zámerom je vytvoriť nového človeka, ktorý sa i po prepustení bude kontrolovať tak, ako keby ho stále niekto sledoval.

Zaujímavé bolo tiež sledovať prípad, kedy sa z jednej vyšliapanej cestičky krížom k akejsi budove časom stal chodník. Bola tak frekventovaná, že sa kdesi napokon musel uznať jej úžitok, a tak ju zaliali betónom. Tento postup možno chápať ako určitú zmenu v systéme, ktorý sa stáva o čosi flexibilnejší k skutočnej potrebe ľudí, ale zase o čosi viac bezohľadný k svojmu prostrediu, pretože staré chodníky ponecháva bez zmeny, a tak sa park, stále viac zjazvený cestičkami, mení pomaly na šedú plochu. Takýto systém sa s väčším odstupom napokon nejaví ako flexibilnejší, podobne ako kolónia mravcov, ktorí sa prispôsobia novej prekážke (obídu ju, rozdelia sa a znovu spoja). Systém si ponecháva všetky možnosti. Hromadí ich bez zodpovednosti nad následkami. Iba čas od času príde nová totalita, ktorá zresetuje celú sieť, vytrhá chodníky aj so stromami, a nasadí nové, ktorým chce predpísať, ako by mali rásť. A všetko pokračuje znovu, stále dokola.

Iná možnosť sa môže prejaviť vtedy, keď totalita stratí svoju moc a systém zostane zabudnutý. Časom korene stromov roztrhajú chodníky, okolie zarastie a človek si bude musieť pohybom udržiavať svoju cestu, ak sa tejto úlohy neujme niekto iný, kto prevezme moc predpisovať cesty. V takomto svete bez vlády možno niektorí opäť zatúžia po bezpečí a pohodlnosti totality, pretože voliť si vlastnú cestu a ísť ňou nie je také jednoduché pre niekoho, kto vníma svet a prírodu ako nepriateľa, ktorého treba skrotiť.

Share on FacebookTweet about this on TwitterShare on Google+Print this pageEmail this to someone

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *